Umeleckostavebný vývin Ilavy II. časť

Farský kostol a školu v Ilave mali krátko v rukách katolíci. Roku 1674 vizitoval ilavskú farnosť trenčiansky archidiakon Juraj Novosedlík. Do zápisnice zaznačil niekoľko pozoruhodných poznámok o vnútornom zariadení farského kostola. Vo svätyni stál tabuľový oltár. Na spodnej tabuli bol obraz Narodenia Krista, na druhej Zmŕtvychvstania Pána a na tretej Zoslania Ducha Sv. Po obidvoch stranách mal hlavný oltár rozličné obrazy. V interiéri kostola sa nachádzal aj šesťmutáciový organ, nádherná bronzová krstiteľnica a drevená kazateľnica ozdobená pozlátenou korunou. Vizitátor uviedol, že kamenná zvonica stojí samostatne. Vo veži boli tri zvony, štvrtý visel vo vežičke nad svätyňou.

V inventári, ktorý spísal Novosedlík, sa tiež spomína, že kostol má šesť strieborných kalichov - jeden bol vykladaný drahými kameňmi, striebornú pozlátenú monštranciu, veľký strieborný pozlátený pacifikál, striebornú pozlátenú skrinku a dva pergamenové graduály. Vizitátor Novosedlík zaznačil, že farská budova v Ilave je postavená z dreva a nachádza sa v dezolátnom stave. K fare patrili hospodárske staviská a starý farský pivovar. Pri farskej budove stála drevená kaplnka. Aj budovu ilavskej školy postavili z dreva.

Matej Ostrožič sa čoskoro pričinil o to, že ilavský farský kostol, faru i školu prechodne znova zaujali evanjelici. Postaral sa o to, aby ilavskú farnosť prevzal Tobiáš Masník. Posledným rektorom ilavskej evanjelickej školy sa stal Daniel Krman. Roku 1684 cisárske vojsko vyhnalo účastníkov stavovského povstania z Trenčianskej stolice a v júli toho istého roku vrátil kapitán František Orlich ilavský kostol katolíkom.

Začiatkom roku 1686 prišiel do Ilavy Ján Fridecký, absolvent trnavskej univerzity, muž mimoriadneho nadania a veľkých organizačných schopností. Už v prvých rokoch svojho účinkovania v Ilave postavil novú murovanú jednoposcho­dovú budovu fary, pokrytú vysokou manzardovou strechou. Vizitácia z roku 1699 poznamenáva, že v celej nitrianskej diecéze niet takej priestrannej a elegantnej farskej budovy. Na poschodí boli štyri veľké izby, na prízemí kuchyňa, dve zaklenuté komory a iné dve obytné miestnosti s rovným stropom. V strede prízemia bol veľký zaklenutý vestibul.

Dňa 29. mája 1695 zachvátil Ilavu veľký požiar, pri ktorom zhorelo 41 domov a vyhorel aj farský kostol. Po tomto požiari zostali v stenách chrámu veľké trhliny. Oheň preskočil i na šindľovú strechu gotickej zvonice. Strecha zhorela, ale zvony sa podarilo zachrániť. Vyhorela však novopostavená poschodová fara. Drevená škola úplne ľahla popolom; školské deti sa predbežne museli učiť len v súkromnom dome. Fridecký sa pustil s obdivuhodnou húževnatosťou do nákladných opráv. Dôkladne zreštauroval kostol a faru, znova zastrešil zvonicu a dal do nej hodiny.Fridecký potom vybavil kostol novým vnútorným zariadením a osemmutácio­vým organom. Zo záznamu vizitácie z roku 1699 je zrejmé, že nový hlavný oltár (dvojetážový ranobarokový oltár) bol majstrovským rezbárskym dielom. Umiestnili na ňom pätnásť drevených polychrómovaných plastík rozličnej veľkosti. Zo starého hlavného tabuľového oltára urobili dva bočné oltáre.

Na začiatku 18. storočia postavili na južnom okraji mestečka Ilavy pozdĺžnu prízemnú budovu starobinca (xenodochium) pre zostarnutých a práceneschopných Ilavčanov. V budove boli dve veľké obytné miestnosti, predsieň, kuchyňa a komora. Pri starobinci bola menšia záhrada.

Náročnú umeleckostavebnú činnosť rozvinuli v prvej polovici 18. storočia trinitári, ktorí prišli do Ilavy z Viedne. Spočiatku bývali v severozápadnom trakte vonkajšieho hradu. Bratislavský architekt (meno sa nezachovalo) vypracoval pre nich plány na adaptáciu hradného areálu. Po uzavretí zmluvy so Sigfrídom Breunerom (1697) sa presťahovali do horného hradu, ktorý upravili podľa projektu architekta z Bratislavy.

Dňa 23. júla 1701 položili ilavskí trinitári základný kameň dvojvežového jednoloďového barokového kostola ukončeného presbytériom s rovným uzáverom a veľkou sakristiou umiestnenou na osi. Jedinečne využili časť niekdajšej hlbokej priekopy Ilavského hradu, ktorá oddeľovala vnútorný hrad od vonkajšieho, a vybudovali tu priestrannú honosnú kryptu.  Presbytérium chrámu vybavili krížovou klenbou, dosadajúcou na medziklenbo­vé pásy, ktoré zbiehajú do bohato profilovaných ríms, pilastrov a pilierov. Pozdĺžnu loď zaklenuli dvoma poľami krížovej hrebienkovej klenby s medziklenbovými pásmi, ktoré zbiehajú do mohutných vtiahnutých pilierov. Medzi piliermi sú na obidvoch stranách dve bočné kaplnky. Pri chóre priestor kaplniek rozdelili na dve podlažia. Spodnú časť zaklenuli valenou klenbou s lunetami, hornú spojili s chórom do tvaru písmena U. Chór podopreli dvoma piliermi s rímsovou hlavicou a podklenuli troma poľami krížovej klenby. Na juhozápadnej stene kostola umiestnili veľké obdĺžnikové okna, nad ktorými sú tri menšie oválne. Druhu stenu nechali plnú, pretože tam počítali s výstavbou kláštora a nemocnice. Len v sakristii zostal otvor na dvere, ktoré mali viest do krížovej chodby kláštora. Stavbu kostola okrem priečelia a dvoch veží dokončili do roku 1719.

V rokoch 1719 -1722 intenzívne pracovali na fasáde chrámu a na výstavbe obidvoch veží. Široké trojosové priečelie kostola rozdelili pilastrami. Strednú časť zakončili tabernákulovým nadstavcom a veže vstavané po stranách zavŕšili vysokými strechami baňatého tvaru, na ktoré použili medenú krytinu. Na severovýchodnej strane kostola pristavali rozľahlý komplex poschodového kláštora a nemocnice, ktorý pokryli manzardovými strechami. Pilastrami rozčlenili aj fasádu kláštornej budovy. Koordináciou rovnocenných stavebných motívov a článkov akcentovali plošnosť kláštornej budovy a vertikalitu priečelia chrámu. V štvorkrídlovej kláštornej budove obdĺžnikového pôdorysu vytvorili dva uzavreté dvory, ktoré záhradnícky upravili ("rajské dvory"). Nákladnú stavbu kláštora a nemocnice dokončili až roku 1753.

Trinitári mali pri ilavskom kláštore a nemocnici veľkú záhradu, okolo ktorej začali roku 1720 stavať nízku murovanú ohradu. Na rytine z roku 1723 vidno časť ovocnej záhrady i časť postavenej ohrady, pred ktorou sa (na mieste dnešného parku) rozprestieral rybník; murovanú ohradu dokončili roku 1736. Matej Bel vo svojom diele "Notitia Hungariae historico-geographica" spomína pri ilavskom kláštore trinitárov "záhradu s pôvabným porastom a stromami". Pri bráne tejto záhrady, neďaleko rybníka, postavili v lete 1752 mariánsky stĺp s barokovou plastikou Nepoškvrnenej. O tri roky neskôr pribudla na priestranstve pred kostolom trinitárov pri rybníku kamenná socha sv. Jána Nepomuckého.

V druhej polovici 18. storočia upravili ilavskí trinitári značnú časť svoj ej záhrady podľa zásad barokovej záhradníckej školy. Barokové záhradné umenie sa aj v záhrade trinitárov prejavilo prelamovaním priamych línií, plastickým modelova­ním terénu, výsadbou kvetinových záhonov a členením priestoru do menších samostatných celkov. Významnú úlohu tu mal rastlinný príkrov, ku ktorému sa vyberal prírodný materiál s pravidelným vzrastom. Starostlivosť o náročne upravený prírodný priestor pri kláštore a nemocnici trinitárov v Ilave sa mohla zveriť len skúsenému záhradníkovi. Dňa 21. októbra 1774 podával predstavený kláštora trinitárov do Nitry úradnú správu, podľa ktorej bolo v tom čase v Ilave okrem rehoľných kňazov a novicov aj osem laických bratov. Na prvom mieste uviedol brata Imricha záhradníka, potom brata Jakuba chirurga a ďalších.

V 18. storočí sa rozprúdila aj v mestečku Ilava rozsiahla stavebná činnosť. Na Porubskej ceste vybudovali oproti panskému pivovaru jednoposchodový barokový dom. Má obdĺžnikový pôdorys a dvojtraktovú dispozíciu s ústredným vestibulom, z ktorého vedie na poschodie zaloméné schodisko. Priečelie domu rozčleňuje lizénový rám. Na južnom okraji mestečka postavili pozdĺžnu prízemnú budovu barokového prícestného hostinca, ktorá prešla viacerými stavebnými úpravami; až do 60. rokov 20. storočia sa zachoval pôvodný priestor trojtraktovej maštale zaklenutej pruskými klenbami na stredné stĺpy.

Za účinkovania Andreja Jozefa Najzera, absolventa viedenskej univerzity a doktora filozofie, sa uskutočnila prestavba starej ilavskej zvonice, ktorej nízka šindľová strecha viackrát zhorela a niekoľkokrát ju odniesol vietor. Nákladnú barokovú prestavbu urobili roku 1756. Pôvodné gotické otvory na poschodí zvonice čiastočne zamurovali a na každej strane veže ponechali dve menšie združené segmentové okná. Na prízemí zakončili okná polkruhom s klenákom v strede a urobili segmentový portál. Potom pristavali druhé poschodie, vysoké štyri a pol siahy a obdĺžnikové okná, užšie ako na prízemí, zakončili polkruhom. Druhé poschodie oddelili kordónovou rímsou od prvého poschodia a ukončili pomerne širokou podstrešnou rímsou. Barokizovanú zvonicu zavŕšili vysokou strechou baňatého tvaru, pokrytou bielym plechom. Zvony rozdelili: dva väčšie nechali na prvom poschodí a dva menšie umiestnili na druhom poschodí.

Roku 1758 dokončili v mestečku stavbu novej školskej budovy. Vizitácia z roku 1766 uvádza, že drevená budova ilavskej školy stála za farským gotickým kostolom pri (Porubskom) potoku. V školskej budove bola jedna komora a tri väčšie miestnosti. V najväčšej sa zhromažďovala školská mládež na vyučovanie, v druhej menšej býval učiteľ' a tretiu obýval organista. K ilavskej škole patrila záhrada a hospodárske staviská.

Kónigseggovci ako vlastníci ilavského domínia dali roku 1764 postaviť oproti kláštoru trinitárov honosný barokový jednoposchodový hostinec s mýtnicou. Zachovala sa hlavná budova obdĺžnikového pôdorysu, pokrytá vysokou manzardo­vou strechou. Na jej priečelí umiestnili reliéfne erby Kónigseggovcov a Esterházyov­cov. Niektoré miestnosti bývalého panského hostinca majú na prízemí valené klenby s lunetami, izby na poschodí majú rovné stropy.

V priebehu 18. storočia ilavskí trinitári postupne vybavili svoj chrám, zasvätený sv. Trojici, barokovým vnútorným zariadením; zadovážili doň päť oltárnych obrazov. Na verkom obraze pre hlavný oltár bola v hornom pláne sv. Trojica medzi oblakmi a anjelmi, v dolnom pláne namaľoval barokový majster zakladateľov rehole sv.Jána z Mathy a sv. Félixa z Valois. Štyri bočné oltáre mali zdobiť tieto olejomaľby Ježiš Nazaretský, P. Mária a dvaja rehoľní zakladatelia. Trinitári zaobstarali aj drevenú polychrómovanú kazateľnicu. Umiestnili ju v presbytériu, odkiaľ sa na ňu vystupovalo po otvorených schodoch. Kazateľnica má oválne zalamované rečnisko členené pilastrami. Dolnú časť zdobia volúty, akanty a festóny. Nad rečniskom j e podobne zalamovaný a smerom nahor sa zužujúci Barokové lavice z ilavského kostola z prvej polovice 18. storočia baldachýn. Na jeho vrchole stojí polychrómovaná plastika Zmŕtvychvstalého s krížom v ruke.

V lodi kostola umiestnili dva rady barokových lavíc. Poprsnice prvých lavíc, zadné steny posledných lavíc, všetky bočnice, ba aj operadlá a dosky na umiestnenie kníh sú bohato zdobené maľovanou intarziou, pásikovou ornamentikou v bielom a čiernom vyhotovení, ďalej bielou rastlinnou akantovou ornamentikou a rozetami. Kostolné lavice vynikajú estetickým tvarom a pozoruhodným dekórom. Vzadu na chóre postavili trinitári dvanásťmutáciový organ s pedálom. Vyznačoval sa bohatou paletou zvukových farieb. Neskorobarokovú skriňu organa zdobili polychrómované plastiky.

Roku 1766 inštalovali v kaplnkách chrámu ilavských trinitárov dva nové bočné oltáre; majú drevenú stĺpovú architektúru a štítový nadstavec. Architektúru tvoria dvojice stĺpov s kompozitnými hlavicami, na ktoré dosadajú úseky ríms. Plochý nadstavec oltárov j e po stranách i na vrchole uzavretý volútami, na ktorých sedia putti. Na obidvoch bočných oltároch sú svätostánky, ich dvierka zdobí pozlátený reliéf. Oltár, zasvätený Panne Márii, má uprostred retábula nad svätostánkom schránku s milostivým obrazom Panny Márie Brnenskej. Vyrezávaný pozlátený rám zdobia drobné hlavy cherubov. Po stranách na vyvýšených piedestáloch sa nachádzajú plastiky svätcov - Félixa z Valois a Jána z Mathy. Na druhom bočnom oltári bol pôvodne obraz Ježiša Nazaretského. Roku 1773 tam umiestnili obraz sv.Anny, matky P. Márie; obraz je vsadený do pozláteného akantového rámu. Po stranách retábula na piedestáloch sú plastiky sv. Anny a sv. Joachima v živom pohybe. Architektúru obidvoch bočných oltárov vyhotovil príslušník ilavského kláštora - laický brat Hypolit. Rezbársky majster Anton Millner z Lednice ("sculptor, incola Ledniczensis") vyzdobil obidva oltáre rokokovými plastikami. Jeho dielo vysoko hodnotila už kláštorná kronika, v ktorej čítame, že "(Antonius Millner) prejavil mimoriadne znaky svojho umenia" (artis suae non mediocra signa dedit). Zvýšenú pozornosť venovali trinitári vybaveniu priestrannej sakristie.

Už v prvej polovici 18.storočia umiestnili v nej dve veľké tabernákulové skrine zdobené pásikovou ornamentikou v bielom a čiernom vyhotovení; hore na okrajoch mali pozlátené plastiky anjelov a orlov. Barokový paramentár (tiež z prvej polovice 18. storočia) bol v hornej časti upravený vo forme oltárnej architektúry so stĺpmi a pilastrami; v jeho strede sa zachoval obraz Skupiny Kalvárie. Nádherné zariadenie dopĺňali menšie skrine, zdobené pásikovou ornamentikou, a kľačadlá; zachovala sa iba jedna skriňa s priehradkami na spisy. Ilavskí trinitári vybavili vnútorným zariadením aj priľahlý kláštor a nemocnicu. Z umeleckej stránky vynikal najmä interiér priestrannej auly, ktorú používali pri slávnostných príležitostiach. Zdobili ju nástenné malty Čiastočne sa zachovala pôvabná baroková klenba. V jedálni trinitárov boli olejomaľby zakladateľov rehole. Na kláštorných chodbách bolo do 50 olejomalieb rozličnej veľkosti a 47 zarámova­ných teologických dišpút (medirytiny). Medzi ilavskými trinitármi účinkovali viacerí absolventi viedenskej univerzity.

Zdroj: © Anton Bagin – Ilava, Osveta 1989