Vývoj fortifikácií V. :Prestavby a obnova hradov

V období relatívnej konsolidácie pomerov, ku ktorej došlo v 14. storočí po upevnení ústrednej kráľovskej moci Anjouovcov, pochádzajúcich z Talianska. V plnej šírke rozkvitlo gotické umenie a rytierska kultúra. Vysoká šľachta kráľovského dvora a talianski dvorania presadzovali umelecké a módne novoty z Talianska. Pobyt talianskych umelcov pracujúcich v službách kráľovského dvora a šľachty prinášal najmä v oblasti nástennej maľby pozoruhodné obohatenie nášho stredovekého výtvarníctva.

S prepychom šľachty prudko kontrastoval život poddaných. Rytierske hry, panské poľovačky, oslavy a radovánky, o ktorých spievali z hradu na hrad putujúci speváci igrici a iokulátori, vyžadovali od poddaného ľudu zvýšené poplatky. Ľud bol nútený drieť od svitu do súmraku, ale nikto nedal tejto najpočetnejšej triede, ktorá bola svojou usilovnosťou a prácou tvorcom rastúceho blahobytu feudálov, žiadne práva. Jej zostala iba útecha nebeská, o ktorej rozprávali čarokrásne fresky aj v najmenších kostoloch. Zemepán štedro podporoval cirkevné umenie, lebo potreboval pokorných poddaných. 

Postupnými bytovými požiadavkami a životným luxusom šľachty sa zjavil u nás aj nový typ hradu: taliansky kastel (castello) s pravidelným štvorcovým pôdorysom a ústredným arkádovým dvorom (Zvolenský zámok, Vígľaš) a pravidelný štvorcový hrad so štyrmi nárožnými vežami odvodzovaný z architektúry Lucemburgovcov (Bratislava). V tomto období sa hrady stávali príjemnými bydliskami a v značnej miere strácali svoj prísny vojenský charakter. Azda preto bolo v nastávajúcom období husitských bojov potrebné prikročiť k urýchlenej oprave a opevňovacím prácam na hradoch, ktoré kráľovským nariadením ukladal za povinnosť kráľ Žigmund r. 1431.

Zároveň sa budovali aj rozsiahle hradby kráľovských slobodných miest a ojedinele vznikli aj opevnené zemianske dvorce na rovine (fortalltium sive castellum). Prestavali a opevnili sa predovšetkým hrady celého Považia a západného Slovenska na čele s Bratislavským kráľovským hradom. Silným husitským vojskám sa však podarilo obsadiť dôležitejšie hrady, poskytujúce oporné body pre ich vojenské operácie. Od r. 1432 od r. 1435 obsadili husiti Likavu, Topoľčany a opevnené mestá Skalicu a Trnavu. Za spanilej jazdy na Spiš r. 1433 sa husitské vojská takmer bez odporu stali prechodne pánmi Spiša, lebo v radoch poddaných a mestskej chudoby bol veľký odpor proti vykorisťovateľským triedam bohatého spišského patriciátu cirkvi a šľachty, ba aj v kruhu drobného slovenského zemianstva pribudli prívrženci revolučného husitského hnutia. Nie je teda náhodou, že práve na východnom Slovensku sa rozrástlo demokratickým duchom vedené bratrícke hnutie, ktoré sa rozmohlo po príchode žoldnierskeho vojska najvyššieho hajtmana kráľovnej vdovy Alžbety Jána Jiskru z Brandýsa. 

Pobyt Jána Jiskru a jeho silného vojska, v ktorom slúžilo veľa bývalých husitských bojovníkov, bol podmienený nárokom Habsburgovca Ladislava Pohrobka na uhorský trón, proti ktorému bojovala časť uhorskej šľachty oddaná kráľovi Vladislavovi Jagelonskému. Keď po smrti Vladislavovej (1444) sa politická situácia zmenila a Ladislav Pohrobok bol celou uhorskou šľachtou uznaný za kráľa, bol Jiskra zo služieb prepustený. Časť jeho vojska prešla vtedy do tábora bratríkov, proti ktorým viedli uhorské feudáli zostrený boj. Za krátky čas sa bratrícke vojsko rozrástlo pod vedením Axamita na silný vojenský potenciál, naháňajúci strach a hrôzu v radoch vykorisťovateľských tried. Feudáli na urovnanie priostrenej situácie povolali Jiskru nazad, aby chránil bezpečnosť stredoslovenských banských miest a istotu obchodu na východnom Slovensku. Vojna sa viedla v celej rozpornosti, protirečivosti a bezohľadnosti stredovekých feudálnych pomerov, v ktorých často rozhodovali osobné záujmy a chvíľkové šťastie. 

Počas vnútropolitických ozbrojených konfliktov stáli naše hrady v potrebnej vojenskej pohotovosti a na vojenské útoky boli pripravené aj rozličné príležitostné opevnenia, či už to boli dočasné hrady a valy miest, obranné zariadenia kostolov a voľne Iežiacich zemepanských sídel alebo opevnené tábory husitských vojsk. Vzhľadom na ustavičnú pohotovosť ani nemohlo prísť k trvalejšiemu budovaniu nových hradov, a stavebná činnosť bola nútená obmedziť sa na opravy, na provizórne technické zlepšenia vojenskej obrany a na iné potrebné práce obranného charakteru.

Ale ani po skončení bojov nedošlo hneď k väčším stavebným akciám, lebo vojna feudálnych oligarchov proti zástancom sociálneho pokroku a žobráčila poddaný ľud, zničila úrodné lány a majetky, ba veľkým poklesom počtu obyvateľstva vyschli aj daňové príjmy štátu. Až po konsolidácii pomerov v poslednej tretine 15. storočia mohla sa začať zvýšená stavebná činnosť na hradoch, ktoré sa upravili často už len s ohľadom na zvýšený luxus nového feudálneho majiteľa (Slovenská Ľupča Liptovský Hrádok, novostavby na Oravskom hrade, prestavba Spišského hradu, Strečno, prestavba Lietavského hradu a i.).

Vcelku tieto stavby znamenajú zakončenie veľkej epochy gotických hradov, obohatenej v poslednej fáze vývoja (časovo vymedzenej od druhej polovice 14. a do konca 15. storočia) výdobytkami českej architektúry doby Luxemburgovcov, ako aj novými prvkami severotalianskeho quattrocenta. Je príznačné, že ešte v prvej tretine 16. storočia vyznievajú u nás gotické tradície, aj keď s novými dekoračnými tendenciami, v ktorých badať zosilňujúcu renesančnú orientáciu importovanú prostredníctvom panovníckeho dvora a feudálnej oligarchie (Zápoľskí, Márióssyovci, príbuzenstvo arcibiskupa Bakócza a i.). 

Všeobecná obnova našich stredovekých hradov v 16. storočí sa v podstate uskutočňovala v období ich funkčného zániku, keď šľachta z obranného hradu robila pohodlné luxusné sídlo (Trenčín), ba často zanechala už hrady natrvalo, najmä ak boli veľmi poškodené. Obnovu obrannej funkcie našich hradov si vynútili predovšetkým naliehavé okolnosti súvisiace s novou politickou situáciou: rozdvojenie Uhorska po moháčskej bitke (1526) a stále sa zväčšujúce nebezpečenstvo sústredeného náporu Turkov na naše územie.

Aj keď naše hrady boli pre pozmenený spôsob vedenia vojny ďalekonosnými delami a mažiarmi už krajne zastaralé a ich vyčnievajúce veže a celý do diaľky viditeľný masív poskytovali priam nebezpečne exponovaný cieľ pre delostrelecký útok, predsa neostala po páde Budína (1541) žiadna iná rýchla možnosť protitureckej obrany než prestavba jestvujúcich hradov v najviac ohrozených oblastiach, ako aj postupné vybudovanie obrany miest. Protiturecká obrana sa spočiatku musela uspokojiť s modernizovaním jestvujúceho obranného systému hradov a opevnených miest a len v priebehu dlhotrvajúcej vojny začalo sa zásadné prebudúvanie obrannej línie s kľúčovými veľkými pevnosťami hviezdicovej dispozície (Komárno, Nové Zámky, Ilava, Leopoldov). 

Prestavba hradov bola v rukách skúsených talianskych vojenských fortifikačných staviteľov a pod dozorom viedenského dvora. Bohaté archívne pramene z týchto čias nám zachovali mená a presnejšie údaje o činnosti staviteľov Pietra Ferraboscu, Alessandra da Vedana, Speciacasu, Martinengovcov, Francesca del Pozza, Francesca de Marcha, Salustia Peruzza, bratov Baldigarov, Carla Tetiho a iných. V prípade prestavby Červeného Kameňa, ktorý dal bohatý kupecký rod Fuggerovcov z Augsburgu od základov znovuvybudovať na mohutnú pevnosť chrániacu obchodné sklady podniku, predpokladá Dobroslava Menclová autorstvo Albrechta Dürera.

Pri renesančných prestavbách hradov išlo o zásadu umožniť krížovú paľbu na nepriateľa, preto sa stavali predovšetkým delové veže, veľké rondely, bašty a bastióny rozložené ako palebné pozície do hradného múru vonkajšieho opevnenia. Najčastejšie sa uplatnili nárožné veže a bašty, a to aj pri menších opevnených kaštieľoch a kúriách. Prvé rondely sa u nás stavali okolo r. 1515 pri prestavbe banskoštiavnického kostola na hrad. O niečo neskoršie opevnili rondelovým systémom aj sídlo bzovíckeho prepošstva (pred r. 1546). Aby obrana mohla čeliť delostreleckej paľbe nepriateľa, musela sama zvýšiť počet delových pozícií. Preto sa dosť často stavali aj samostatne stojace delové veže najmä v takých stredovekých hradoch, kde starý hradný systém úzkeho terénu nedal možnosti iného riešenia (Fiľakovo). 

Po roku 1556 nastával rýchly prechod na taliansky systém obrany. Najskôr sa uplatnili päťboké, tzv. starotalianske bastióny, ktoré však boli urýchlene prekonané novým talianskym bastiónovým systémom, pri ktorom používali bastióny s krčkom. Doplnky hradných opevnení veľmi dlho používali staršie renesančné spôsoby obrany s delovou baštou (torion, napr. Turňa, Krásna Hôrka), bolverkom (Zvolen) a využitím vonkajšieho hradného múru pre palebné postavenie ručných zbraní a menších diel (strieľne s ostením dovnútra široko roztvoreným). Úseky medzi baštami alebo vežami, zvané kurtíny, boli prestavané na široké terasy, aby mohli pojať čo najväčší počet lafetových diel (opevnenie kláštora v Hronskom Beňadiku, Krásna Hôrka a iné.). 

Bezpečnosť hradov, pevností a opevnených miest vyžadovala aj mnohonásobné zosilnenie vonkajších opevnení palankami, palisádami a pod. najmä na nížinatom teréne (Šintava, Vráble). Vývojom obranného systému sa zdokonalila aj sústava kazemát, budovali sa podzemné chodby na pozorovanie mín (contromina), prepadliská, únikové chodby a pod. (napr. v Komárne). Vojenská technika kulminovala v 17. storočí v stavbách zložitých systémov obrany, ktorých typy však už nerátali s hradmi, ale s pevnosťami a opevnenými mestami, ktoré svojim nízkym prispôsobením sa k terénu a možnosťami niekoľkonásobnej pevnostnej ohrady pomocou vodných priekop, volov, barbakanov, ravelinov a ďalších zariadení oveľa lepšie zodpovedali vojenskej technike ako zastaralé hrady.

Nesmieme však zabudnúť na to, že protiturecká obrana nadobudla u nás európsky význam, a preto sa v nej mohla uplatniť najnáročnejšia technika obranných sústav. Napriek svojej zastaranosti zohrali naše hrady vo viac-menej gerilovom spôsobe vedenia vojny protihabsburgských feudálnych povstalcov ešte na začiatku 18. storočia určitú aktívnu úlohu, splniac akosi naposledy svoje pôvodné obranné a útočné poslanie tesne pred svojim úplným zánikom. 

zdroj: kniha Fiala/Fialová - Hrady na Slovensku
názov: Stavebný vývoj fortifikácií na Slovensku
autor: Dr.Alžbeta Güntherová